Bol to ukážkový prípad, ktorý dokumentoval "kvality" niektorých veliteľov. Od rána sme mali PŠM, a hneď po obede nastúpila naša čata na Vé-3 esku za účelom nácviku kladenia potitankových mín, pomocou "šmýkačky". V prednej časti nákladného priestoru, bolo asi 200 cvičných bakelitových mín, ktoré boli veľké ako jedálenský tanier, vysoké ako mužská dlaň a vážili asi 4 kilá. Z otvorenej korby sa míny spúšťali do zeme po šmýkačke, ktorá bola v prednej časti uspôsobená ako malý pluh, takže "míny" sme takto spúšťali do vyhĺbenej rýhy. Za vozidlom kráčala dvojica ženistov, ktorí vykonali zahrnutie a zamaskovanie.
Písal sa rok 1969 , politická situácia blízko západných hraníc bola jasná i nejasná, "kŕmili " nás denne pokynmi, ako máme postupovať, ak náhodou prídeme do kontaktu so "špiónmi", ktorí môžu byť všade okolo nás a NATO potrebuje za každú cenu vedieť, ako sme technicky vybavení. Položili sme asi 50 mín, keď sa stalo niečo neočakávané. Auto sa pohybovalo veľmi pomaly, aby tí poslední stíhali miny maskovať.
Vtom sa ozvali za sebou ostré a silné údery do celého vozidla. My nováčikovia hore na korbe, sme okamžite doslova "padli" na podlahu a čakali ďaľšie údery ako aj výkriky, pretože sme si mysleli, že nás ostreľuje "nepriateľ" a o chvíľu už budeme všetci mŕtvi. Vozidlo prudko zastavilo, takže naša predstava sa "dokreslila" .Vodič a veliteľ sú mŕtvi a my sme už iba terč v kríži zameriavača zbrane nepriateľa.
Motor vozidla však pracoval ďalej keď sa ozval ďaľší plechový zvuk. S hlasným buchnutím sa otvoril veliteľský poklop na kabíne a ozval a začuli sme škrekľavý hlas poručíka Bastyána.: "Jdi do prdele dědku jeden blbej, vždyť jsi nám málem přerazil vokno". Bože, on žije, začalo svitať nám vzadu, ležiacim ešte na zemi . "Vy jděte ale honem do prdele z mý louky, na co si to tady hrajete a rejete jako krtkové. Teďka vím, kde ste se zahrabali, když tady byli Rusové".
Aby zdôraznil svoju vážnosť, treskol z celej sily po kapote svojou drevenou palicou, ktorá znela ako guľometné priestrely. Stádo kôz a oviec, ktoré asi 60-ročného dedka sprevádzali, sa pomaličky zhŕklo okolo auta. Slovná prestrelka pokračovala ďalej. Poručík argumentoval mapou, nadávkami a vyhrážkami, že to prídeme "rozrejt" jedním tankem, čtyřma OTečkama, a všema deseti Tatrovkama i raketovým odminovačema že tady bude celá naše rota z Domažlic a že se z toho "posere" co mu tady naďěláme z jeho louky, která není na mapě.
Dedko "ustúpil" a my tiež. Žiadna ďaľšia vojna sa nekonala. Tou istou cestou sme vyhrabali naše zamaskované míny" a vrátili sa do kasární. Ešte dlho po večeri sme počuli "hlasnú diskusiu" medzi veliteľom roty a por. Bastyánom o nedokonalých mapách, nevďačných ľuďoch, o neúcte k našej armáde a všeličom inom. Ja som v ten večer zaspával bohatší o ďľšie dôležité poznanie, že s takýmito veliteľmi v ostrom bojovom stretnutí, sme iba krížom v zameriavači jednej presnej zbrane.
Ak bol dedko "špión", potom vedel za pár minút o jednej ženijnej rote takmer všetko. Škoda že nebol ráno na našom PŠM. Alebo načúval za oknom?